Psychodynamická a individuálna psychológia

Psychodynamická psychológia (predovšetkým psychoanalýza a individuálna psychológia) bola základňou, na ktorej sa utvárala humanistická psychológia, predovšetkým logoterapia V. E. Frankla. Smery psychodynamickej psychológie sa snažia analyzovať podvedomé a nevedomé aktivity psychického života človeka, chcú nahliadnuť pod povrch vedomia. Psychodynamická psychológia pokladá hlbinné vrstvy za jadro ľudskej psychiky. Do psychodynamickej psychológie zaraďujeme psychoanalýzu S. Freuda, analytickú psychológiu C. G. Junga, individuálnu psychológiu A. Adlera a ďalšie psychologické smery, ktoré uprednostňujú myšlienky, že skúsenosti v ranom detstve rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú ďalší vývoj a kladú dôraz na nevedomé mentálne procesy, príkladom môže (Horneyová, Fromm, Sullivan).

K hlavnému smeru v rámci psychodynamickej psychológie patrí psychoanalýza. Zakladateľom psychoanalýzy je Sigmund Freud. Hlavné myšlienky Freudovej teórie možno charakterizovať v niekoľkých zásadných bodoch. Je to fyziologický determinizmus, sexuálna povaha duševnej energie, nevedomia. Fyziologický determinizmus znamená, že človek je pudený fyziologickými silami a tie majú rozhodujúci vplyv na ľudský život. Sú to podľa Freuda hlavné determinanty správania a vývoja osobnosti. Sexuálna povaha duševnej energie sa vzťahuje predovšetkým k pojmu libido. Tento výraz Freud používa na označenie psychickej energie, ktorá oživuje všetky osobnostné funkcie. Libido má sexuálnu povahu. Nevedomie súvisí s vedomím a predvedomím. Freud vnímal osobnosť v niekoľkých úrovniach, jedná sa o tzv. topografický model psychiky.

Prvá úroveň je vedomie, čo je časť osobnosti, ktorú si človek plne uvedomuje, ďalej je vrstva pod vedomím, ktorú nazýva predvedomie, tam sú uložené myšlienky, rozhodnutia, zážitky či konflikty, ktoré si už človek plne neuvedomuje, už ich zabudol. Z predvedomia si je možné tieto však bez väčších ťažkostí znova vybaviť. Najspodnejšia vrstva osobnosti je nevedomie. Je to oblasť mimo uvedomovania jedinca, má ale silný motivačný vplyv na funkciu a správanie osobnosti. Patria sem predstavy, priania. Freud sa významne zaslúžil o štúdium štruktúry osobnosti. Osobnosť označil za uzavretý systém, v ktorom sa uplatňuje psychická energia (libido). Medzi tri subsystémy osobnosti patrí id, ego, superego, tu sa jedná o štrukturálny model psychiky. Teória osobnosti S. Freuda je uplatňovaná v psychoanalytickej praxi, kde sa používa predovšetkým Freudova dynamická štruktúra osobnosti, obranné mechanizmy, vplyvy detských zážitkov na správanie v dospelosti, nevedomie a sexuálna motivácia, povaha intrapersonálnych konfliktov.

Psychoanalýza bola zdrojom a inšpiráciou pre ďalšie vznikajúce smery, predovšetkým je to ego-psychológia, britská a americká škola, psychológia self a ďalšie. Tieto smery označujeme súhrnne ako postfreudovské. Psychoanalýza sa aj v dnešnej dobe ďalej vyvíja, avšak bolo treba trochu redukovať časovú náročnosť klasickej psychoanalýzy. Aj tento smer stojí na významnej osobnosti zakladateľa C. G. Junga. Tento smer významne ovplyvnil nielen psychológiu, ale zasahoval aj do oblasti literatúry a umenia. Jungova teória stojí na niekoľkých pilieroch a to je osobnosť ako samostatný systém, rozšírený pohľad na minulosť, nový pohľad na nevedomie, sebauskutočnenie a celistvosť. V nasledujúcej časti si jednotlivé body stručne rozvedieme. Osobnosť nazýval Jung psyché a ponímal ju ako samostatnú sústavu, nepokladal sexuálne pudy za hlavné (tu rozchod s psychoanalýzou).

Každý jedinec je schopný vyjadrovať svoju jedinečnosť, individualitu a dávať ju najavo vo vzťahu k okoliu. Ďalším princípom je, že Jung kladie dôraz na minulosť jedinca. Avšak do tejto histórie zahŕňal nielen skúsenosti človeka od jeho narodenia, ale zahŕňal do nej predkov a dokonca živočíšnych predkov človeka, hovoríme o fylogenetickej dimenzii. Ďalej Jung rozpracoval nový pohľad na nevedomie. Predpokladal zdedené kolektívne nevedomie a získané osobné nevedomie. Pri posudzovaní zdravej, prispôsobenej osobnosti bol dôležitý stupeň dosiahnutého sebauskutočnenia a tiež celistvosť, teda zásadná jednota osobnosti. Jung osobnosť rozdelil na subsystémy, ktoré označil ako kolektívne nevedomie, osobné nevedomie, ego- teda vedomé ja, bytostné Ja- to spája vedomie a nevedomie. Čo sa týka kolektívneho nevedomia, tak túto časť psyché dedia, uchováva predstavy, tendencie zdedené po predkoch. Tieto Jung nazýva archetypy (tento pojem prevzal zo spisov rano kresťanského učenca Augustína).

Významným smerom v rámci psychodynamickej psychológie, je aj individuálna psychológia A. Adlera. Rovnako ako C. G. Jung aj Adler pôvodne vychádzal z Freudovej psychoanalýzy. Neskôr však Freuda kritizoval predovšetkým za preceňovanie sexuality. S Psychoanalytickou spoločnosťou sa teda rozišiel a založil vlastnú školu individuálnej psychológie. Adler veril, že každý človek sa snaží vytvárať určité fiktívne ciele a sledovanie týchto cieľov ovplyvňuje jeho správanie aj prežívanie. Tieto ciele nie sú založené na realite, mnohokrát nebývajú vedomé, sú to subjektívne interpretácie sveta. Spoločenský cit, teda pocit spolupatričnosti považuje Adler za základnú potrebu každého človeka. Ďalšou určujúcou pohnútkou ľudského správania je túžba po moci, teda snaha prekonať pocity menejcennosti. ​​Hlavnými princípmi tejto školy sú teda už spomínané usilovanie o nadradenosť, spoločenský dôraz a cieľavedomosť. Adler zdôrazňoval aj význam súrodeneckého poradia, čo bol indikátor budúcich postojov a vzorcov správania človeka.

Adler svoj myšlienkový systém nazýval individuálnou psychológiou predovšetkým preto, že pojem individuálneho životného štýlu je jeho ústrednou teóriou. Tento zahŕňa znaky, rysy a spôsoby správania, ktoré vyjadrujú pokusy o kompenzáciu v rámci usilovania človeka o nadradenosť a prekonanie pocitov menejcennosti. Za dôležitý vplyv považuje rodinné prostredie, ktoré tento individuálny životný štýl formuje. Adler bol presvedčený, že životný štýl významne ovplyvňuje psychické i somatické zložky jedinca, ide teda o vyjadrenie úzkeho psychosomatického vzťahu, ktorý sa v integrovanej osobe rozvíja. V psychoterapeutickom poradenstve sa predovšetkým uplatňujú princípy sociálneho súcitu, čo znamená prednosť spolupráce pred súperením, osobné naplnenie vďaka pozitívnym sociálnym interakciám, výchova detí, ktorá rozvíja dôveru v rodičov av spoločnosť, dôraz na cieľavedomosť, kompenzácia slabosti v nejakej oblasti usilovaním sa o vyniknutie v inej , prijímanie výziev života, alebo poradie súrodencov ako indikátor na vysvetlenie ich správanie.

Psychodynamická terapia v práci s klientom, nadväzuje na princípy klasickej Freudovej psychoanalýzy. Ide o terapiu „hovoriacu“, ktorej hlavnou formou je voľne plynúci rozhovor. V spoločnom dialógu sa terapeut s klientom venujú hlbším významom a súvislostiam zdieľaného, ​​a prípadným žiaducim zmenám v postojoch či v správaní. V psychoterapii nejde len o komunikáciu, ale aj o terapeutický vzťah – a ten treba nejaký čas budovať. V rámci obojstranne rešpektovaného a bezpečného vzťahu je možné vážne a otvorene hovoriť o úplne osobných veciach. Klient môže prostredníctvom terapeutického vzťahu nahliadnuť na vlastné fungovanie v kontakte s ostatnými ľuďmi. Pravdepodobne po čase zistí, že s terapeutom zažíva podobné situácie ako s ľuďmi „zvonku“. Na rozdiel od „bežných“ vzťahov má však možnosť o svojom fungovaní vo vzťahu s terapeutom otvorene hovoriť a porozumieť mu.

V rámci terapie je možné odkrývať „slepé“ miesta, skreslené predstavy, očakávania a ich pôvod. Pokiaľ tieto nastavenia klientovi nevyhovujú a komplikujú mu život, tak s terapeutovou podporou môže uskutočňovať požadované zmeny. Počas stretnutia by mal klient pokiaľ možno otvorene hovoriť o tom, čo sa v ňom av jeho živote deje, čo zažíva, o čom premýšľa. Môže hovoriť o myšlienkach a pocitoch, za ktoré sa hanbí, a ktoré nepovažuje za vhodné. Môže hovoriť o tom, čo prežíva v situácii „teraz a tu.“ Môže hovoriť o čomkoľvek – a môže prirodzene aj mlčať… Bežné stretnutie v pravidelnej terapii obvykle nekončí nejakou konkrétnou radou, odporúčaním či úlohou. Končí jednoducho tak, že stanovený čas na stretnutie uplynie. Cieľom tohto psychoterapeutického prístupu je, aby človek získal náhľad na svoje fungovanie, porozumel súvislostiam medzi svojim súčasným správaním a svojou osobnou históriou, a bol schopný reflektovať svoj vlastný podiel na opakujúcich sa problémoch. Klient by potom mal byť lepšie schopný zvládať nároky života, cítiť sa v ňom kompetentnejšie, slobodnejšie a šťastnejšie.