Psychológ a psychologická pomoc by dnes už nemala byť tabu pre nikoho z nás. Nájsť si riešenie svojho vlastného problému je predsa skvelá šanca, ako zmeniť a zlepšiť svoj vlastný osobný či partnerský život. Stále ma preto prekvapuje, ako dlho a čo všetko sú ľudia schopní zniesť, kým sa rozhodnú vyhľadať psychologickú pomoc. Napadá mi paralela s bolesťou zuba – ako dlho by ste čakali, kým by ste sa odhodlali ísť k zubárovi? Bolesť Vás navedie konať.
Psychologická aj terapeutická pomoc je cielená pre tých, ktorí chcú zlepšiť kvalitu života
Mnoho rokov pracujem ako psychológ a lektor. Po vlaňajšom rozhovore o syndróme vyhorenia pre Denník N ma oslovili desiatky ľudí s prosbou o konzultáciu, lebo „sa v tom mojom príbehu našli“. Pri zachovaní diskrétnosti, a vychádzajúc aj z mojich súkromných skúseností, ma zaujalo niekoľko častých javov, o ktoré sa chcem podeliť.
Stále ma prekvapuje - ako dlho a čo všetko sú ľudia schopní a ochotní zniesť, kým sa rozhodnú vyhľadať psychologickú pomoc. Napadá mi paralela s bolesťou zuba – ako dlho by ste čakali, kým by ste sa odhodlali ísť k zubárovi? Pri silnej bolesti asi pomerne rýchlo, ale miernu bolesť mnohí „zvládneme“, či sa snažíme „prebiť“ tabletkami, hoci vieme, že problém pravdepodobne nezmizne. A k zubárovi tak prídeme až po niekoľkých mesiacoch, či dokonca rokoch, kedy je už liečba náročná (drahá, zdĺhavá, bolestivá).
Mrzí ma to obrovské - tabu ohľadom duševného zdravia a to je aj hlavný dôvod, prečo som sa rozhodol napísať tento text. Ak pomôže čo i len jednému človeku ozvať sa skôr, budem rád. „Usmej sa!“Za uplynulé roky sa spoločenské povedomie o duševnom zdraví našťastie kúsok posunulo (aj vďaka aktivitám Ligy za duševné zdravie), no stále vnímam veľa zbytočnej stigmatizácie a kultúrnych noriem, pre ktoré zbytočne trpíme. Veď koľkokrát sme v živote počuli, či sami použili tieto výroky:
Mrzí ma to obrovské - tabu ohľadom duševného zdravia a to je aj hlavný dôvod, prečo som sa rozhodol napísať tento text. Ak pomôže čo i len jednému človeku ozvať sa skôr, budem rád. „Usmej sa!“Za uplynulé roky sa spoločenské povedomie o duševnom zdraví našťastie kúsok posunulo (aj vďaka aktivitám Ligy za duševné zdravie), no stále vnímam veľa zbytočnej stigmatizácie a kultúrnych noriem, pre ktoré zbytočne trpíme. Veď koľkokrát sme v živote počuli, či sami použili tieto výroky:
– Nebuď padavka, musíš niečo vydržať!
– Chlapi neplačú.
– Nie je to až také zlé, sú aj horšie osudy.
– Musíš sa obetovať…
– Čo si to za chlapa / ženskú, keď…
– Čo na to povedia susedia?
– Keď sa v práci dozvedia, že si bol/a u psychológa (psychiatra)…
Namiesto vyhľadania - pomoci preto radšej „držíme hubu a krok“, zožierajú nás pocity viny, výčitky svedomia, úzkosti, smútok, málo starostlivosti o seba… A tak radšej nosíme masku, ktorá sa tvári, že všetko je super, zdieľame vysmiate fotky na sociálnych sieťach, chceme predsa vyzerať šťastne a úspešne.Keď sme zúfalí, smutní, vyčerpaní, nespokojní vo vzťahu či práci, tá usmievavá maska nás chráni pred otázkami okolia, strachom zo zlyhania, ohováraním, či „dobre mienenými radami“. Koľko energie NAVYŠE nás však stojí udržať si tú masku? „Prosím, zachráňte náš vzťah.“Dlhodobá tendencia „vydržať a neriešiť“ ma zaujala aj u manželských párov.
Rád používam obrazové - príklady. Partnerský vzťah vidím ako železničnú trať – ak je postavená na dobrých základoch a partneri sa o ňu starajú, môže ich viezť dlho a ďaleko aj cez náročné úseky života. Viacero párov ku mne však prišlo až vtedy, keď ich trať bola rozbitá množstvom neriešených konfliktov, kedy sa už vzájomné dusno dalo priam krájať, keď už to boli len 2 samostatné koľajnice smerujúce od seba.
Viackrát som mal - pocit, že návšteva u mňa bola jedna z posledných vecí na zozname, aby si ľudia mohli povedať, že skúsili sme ešte aj psychológa, ale ani to nám už nepomohlo. Žiaden psychológ nemá zázračný prsteň, či magické sekundové lepidlo, ktorým by vzťah vrátil na jeho romantický začiatok. V takejto fáze (ne)vzťahu už žiaľ často pomôže len čo najrýchlejší rozchod. Lebo radšej bolestivý koniec ako bolesť bez konca. A byť v nefunkčnom vzťahu iba kvôli deťom – to môže škodiť všetkým, deťom obzvlášť. Dovolím si preto malú veľkú výzvu pre všetkých, ktorí sa nemajú psychicky dobre a túžia po zmene – nebojte sa a vyhľadajte odbornú pomoc, príp. poproste niekoho blízkeho, nech tú pomoc vyhľadá pre Vás (vygoogli, zatelefonuje).
Ísť ku psychológovi - či psychiatrovi nie je žiadna hanba (rovnako ako nie je hanba ísť k zubárovi), môže Vám to uľaviť od úzkosti, napätia, depresívnych stavov, či rôznych telesných symptómov, môžete získať nadhľad, spojiť sa so svojimi zdrojmi, nebyť iba otrokom svojich emócií či vzťahov. Netreba čakať, „kým to bude vážnejšie“, úplne stačí, že sa Vy pár týždňov necítite byť vo svojej koži. A pokiaľ Vám prvý/á psychológ/ička „nesadne“, pokojne skúste iného/inú.