Psychoanalýza, tzv. freudizmus je smer psychológie založený Sigmundom Freudom okolo roku 1895. S. Freud bol viedenský psychiater (1856-1939). Považuje sa za otca psychoanalýzy, pretože formoval a ovplyvnil debaty v lekárskej, sociálnej, psychologickej, politickej a vedeckej oblasti tak, ako žiaden iný lekár. Bol uctievaný a zaznávaný a sotva by sme našli osobnosť, ktorá by bola predmetom ostrejších sporov ako bol a je práve on.Upozornil na seba tým, že odhalil sexuálne tajomstvá, pretože podľa jeho teórie je ľudské správanie rozhodujúcou mierou ovplyvnené sexuálnymi silami.
Duševné ochorenie a jeho liečba nepredstavujú riziko. Oveľa viac rizikovým je ak sa nelieči.
Psychoanalýza je teória ľudskej mysle ako aj liečebná metóda. Založil ju Sigmund Freud v rokoch 1885 až 1939, od tej doby ju naďalej rozvíjajú psychoanalytici po celom svete. Sigmund Freud je možno najslávnejším, kontroverzným a charizmatickým mysliteľom psychológie dvadsiateho storočia. Jeho teórie a jeho práca zanechali dôležitú známku na spôsobe, akým sa vysvetlenia poskytovali už desaťročia v detstve, osobnosti, pamäti, sexualite alebo terapii. Mnohí psychológovia boli ovplyvnení jeho prácou, zatiaľ čo iní vyvinuli svoje myšlienky v opozícii voči nemu. Psychoanalýza má štyri hlavné oblasti použitia:
1) ako teória fungovania mysle
2) ako metóda liečby psychických problémov
3) ako metóda výskumu
4) ako spôsob sledovania kultúrnych a spoločenských javov, ako je literatúra, umenie, filmy, predstavenia, politika a skupiny.
Jadro psychoanalytickej metódy
Psychoanalýza je liečba rozprávaním založená na metóde voľného asociovania. Pacient je vyzvaný, aby povedal čokoľvek, čo ho napadne, bez obmedzení, nemusí brať ohľad na súvislosti, kontext, slušnosť, pocity trápnosti, pocity hanby alebo viny prípadne iných prekážok a obštrukcií. To je jediné základné pravidlo psychoanalýzy.
Dodržiavaním tohto pravidla - pacientove myšlienkové procesy budú vytvárať prekvapivé prepojenia. Môžu sa objaviť a odhaliť vedomiu nedostupné súvislosti spojené s túžbami a strachmi alebo aj obranami voči nim. Táto metóda smeruje k nevedomým koreňom doteraz neriešiteľných konfliktov, ktoré formujú udalosti prenosu. Pri počúvaní týchto asociácií sa analytici sa dostanú do podobného mentálneho procesu, ktorý sa nazýva voľne plynúca pozornosť, pomocou ktorej sledujú komunikáciu pacienta a všímajú si – niekedy akoby v bdelom sne – svoje vlastné asociácie, ktoré sa objavujú v protiprenose.
Integrácia týchto rôznych - druhov informácií je pre analytika väčšinou internou prácou, ktorá formuje pohľad na prejavy prenosu a protiprenosu. Tie sa nakoniec spájajú s vznikajúcim gestaltom (nevedomou fantáziou), ktorú môžu žažiť analytik aj pacient. S pomocou intervencií psychoanalytika – často prenosových-interpretácií toho, čo sa deje tu a teraz počas terapeutického stretnutia – vznikne pre pacienta nové chápanie vlastného utrpenia.
Opakované používanie týchto - nových vhľadov na mnoho podobných situácií, v ktorých sa objaví podobný konflikt, nazývame procesom prepracovania, vďaka ktorému je pacient čoraz viac schopný rozpoznať svoje myšlienkové pochody, ktoré ovládajú tieto konflikty. Vyriešenie týchto konfliktov a ich uvedenie do perspektívy alebo do kľudu, zbaví pacientovu myseľ starých inhibícií a vytvára priestor pre nové rozhodnutia.
Freud je otcom psychoanalýzy - metódy, ktorá sa zameriava na liečbu duševných ochorení. Freudova psychoanalýza je teória, ktorá sa pokúša vysvetliť správanie ľudí a je založená na analýze nevedomých sexuálnych konfliktov, ktoré vznikajú v detstve. Táto teória tvrdí, že inštinktívne impulzy, ktoré sú potlačené vedomím, zostávajú v bezvedomí a ovplyvňujú subjekt. Pacient je v bezvedomí: psychoanalytik je ten, kto musí tieto nevedomé konflikty sprístupniť prostredníctvom výklad snov, neúspešných činov a slobodného združovania. Koncept nazývaný "slobodná asociácia" je technika, ktorá sa snaží, aby pacient počas terapie prezentoval všetky svoje myšlienky, emócie, myšlienky a obrazy tak, ako sú prezentované, bez obmedzení alebo usporiadaní. Po tomto otvorení musí psychoanalytik určiť, ktoré faktory v rámci týchto prejavov odrážajú nevedomý konflikt.
Freudovské myšlienky spôsobili - veľký vplyv a jeho práca spojila veľkú skupinu nasledovníkov. Medzi nimi možno citovať: Karl Abraham, Sandor Ferenczi, Alfred Adler, Carl Gustav Jung, Otto Rank a Ernest Jones. Niektorí, ako Adler a Jung, sa odklonili od Freudových princípov a vytvorili si vlastné psychologické poňatie. Niet pochýb o tom psychoanalýza bola pre psychológiu revolučná a slúži ako základ pre rozvoj veľkého počtu psychologických teórií a škôl. Vo svojich začiatkoch a dokonca aj dnes to bola doktrína, ktorá sa prebudila veľké vášne, pre a proti. Pravdepodobne jedna z hlavných kritík, poukazuje na nedostatok objektivity v pozorovaní a ťažkosti pri odvodzovaní špecifických overiteľných hypotéz z tejto teórie, ale napriek tomu, že ju kritizujú, vo vývoji psychológie, existuje pred a po tomto slávnom charaktere.
Základom psychoanalýzy - je rozprávanie, založené na metóde voľných asociácii. Na tom je položené základné pravidlo psychoanalýzy, kde pacient je nabádaný, aby povedal všetko, čo mu napadne, tak ako mu to napadne, bez toho, aby sa niečím nechal obmedzovať. Nemá sa trápiť významom alebo prijateľnosťou toho, čo hovorí, prípadne pocitmi hanby, trápnosti alebo viny. Prijatím tohto jediného pravidla liečby pacient postupne odhaľuje prekvapujúce spojenia túžob a obrán, predtým vedomiu skryté skutočnosti. Postupne sa odkryjú doposiaľ nevedomé nevyriešené konflikty, ktoré sa zároveň môžu odraziť na vzájomnom vzťahu medzi pacientom a analytikom.
Analytik sa následne snaží - u pacienta podnietiť, aby tento druh informácii z neuvedomovanej časti jeho vnútorného sveta integroval – teda pre ne našiel miesto aj vo svojom vedomom prežívaní . K želanej integrácii napomáhajú analytikove intervencie, ktoré môžu mať v psychoanalýze niekoľko podôb. Základnou intervenciou je poskytnutie analytikovho odosobneného vnútorného pohľadu na klientov nevedomý konflikt. Intervencie sa tiež často týkajú vzájomného vzťahu medzi analytikom a klientom, alebo inak povedané, prenosovej situácie, ktorá sa odohráva tu a teraz v priebehu terapeutického sedenia, a často odzrkadľuje pacientove dlhodobé nevedomé konflikty. Prostredníctvom zamerania pacientovej pozornosti na tieto skutočnosti u neho dochádza k novému pochopeniu vlastných ťažkostí.
Proces prepracovania - a samotnej liečby pozostáva z opakovaného poskytovania týchto náhľadov na podobné situácie, v ktorých sa objavujú vnútorné konflikty. Tento proces prepracovania dovoľuje pacientovi stále viac spoznávať myšlienkové procesy, ktoré v ňom vytvárajú jeho konflikty. Riešením týchto konfliktov, nahliadanie na ne z perspektívy, či ich uvoľnenie – toto všetko oslobodzuje pacienta od starých vzorcov správania a inhibícii a vytvára priestor pre nové voľby a rozhodnutia.