Počiatky supervízie nachádzame v ekonomickom prostredí anglicky hovoriacich krajín, postupne však prenikla a stala sa významnou súčasťou predovšetkým v pomáhajúcich profesiách. Využíva sa aj v školstve, medicíne, či ako nástroj riadenia a kvality v rôznych organizáciách. V našom príspevku budeme poukazovať predovšetkým na výhody jej využívanie kariérovým poradcom. Anglický výraz „supervision“ znamená dohľad, dozor, kontrolu, riadenie, revíziu, vrchný dozor a pod., obdobne aj slovo „supervisor“ znamená dozorca, kontrolór, starosta, revízor, vedúci, vrchný korektor a pod. Najčastejšie sa tento pojem využíva v psychoterapii a v iných pomáhajúcich profesiách.
Supervízia ako metóda kontinuálneho rozvoja profesionálnych spôsobilostí pomáhajúcich odborníkov
Supervízia v sociálnej práci podobne ako supervízia v psychológii a iných pomáhajúcich odboroch predstavuje významný zdroj profesionálnej podpory pre pomáhajúcich pracovníkov, ktorý napomáha nielen profesionálnemu rozvoju spôsobilostí, verifikovaniu správnosti postupov, hľadaniu alternatív, ale aj ochrane pomáhajúceho profesionála voči syndrómu vyhorenia, udržaniu a zvyšovaniu statusu profesie, k ochrane klienta pred poškodením, či až zneužitím a zároveň k efektívnejšiemu výkonu inkluzívnej a modernej praxe sociálnej práce. O to všetko sa musia postarať certifikovaní supervízori a supervízorky.
Supervízia musí rešpektovať - včas reagovať na slovenskú realitu praxe sociálnej práce, ale aj neustále sa meniaci sociálnopolitický kontext. Zároveň má výrazný potenciál ovplyvňovať primárne praktickú rovinu výkonu sociálnej práce a tiež sekundárne jej sociálno‐ politický kontext. Súčasná slovenská prax v oblasti supervízie so zameraním (nielen) na začínajúcich sociálnych pracovníkov nie je dostatočne výskumne zmapovaná. Autori publikácie sa snažia priniesť na trh informácie, ktoré túto oblasť osvetľujú, no v neposlednom rade majú potenciál ovplyvniť a pozitívne zmeniť prax sociálnej práce.
Na Slovensku pôsobí - v súčasnosti len niečo cez 30 aktívnych supervízorov v sociálnej práci. Ukončené vzdelanie ‐ akreditovaný výcvik v supervízii v rôznych vzdelávacích inštitúciách ‐ ich má však niečo vyše 200. Mnohí však z rôznych dôvodov supervíziu v sociálnej sfére nevykonávajú. Náročnosť tejto „profesie” a možnosti (najmä finančné, ale i legislatívne) vzhľadom k mladej a ešte nie úplne prebádanej a bežnej oblasti profesionálneho rozvoja sociálnych pracovníkov na Slovensku sa v praxi prejavujú pomerne nízkym výskytom skúseností so systematickou supervíziou ich práce. A tak hoci začínajúcich sociálnych pracovníkov je v praxi mnoho, no máloktorí z nich reálne pod supervíziou pracujú aj z vyššie uvedených dôvodov hneď vo svojich profesionálnych začiatkoch.
Niektorí autori tvrdia - že supervízia je terapia terapeuta, iní s týmto názorom nesúhlasia. Ja mám sklon tvrdiť tiež, že supervízia nie je terapia terapeutom. Lenže potom vyvstáva otázka, čo to je a v čom sa od terapie terapeuta líši. Pretože oboje sa týka terapeuta a oboje sa /spravidla/ deje u iného, skúsenejšieho terapeuta. Nazvime ho supervízor. Ako prvé a najvýraznejšie sa mi zdá odlíšenie pomocou témy, obsahu interakcie medzi dvomi terapeutmi /menej skúseným a skúsenejším alebo aspoň takým, ktorý chce o niečom rozprávať a tým druhým, ktorý má počúvať a poskytovať ešte niečo ďalšie: radiť, viesť, odkrývať, pomáhať, čiže supervidovať/. V terapii je reč predovšetkým a najmä o terapeutovi jako o “súkromnej” osobe, o jeho ťažkostiach v osobnom, rodinnom, partnerskom atp. živote. A v supervízii je reč predovšetkým o jeho profesionálnom živote, najmä o jeho práci s klientmi všeobecne a/alebo práci s jedným konkrétnym klientom.
Na začiatok by som mal - ešte uviesť, že sa domnievam, že práca supervízora so superevidovaným terapeutom sa v zásade nelíši od jeho prístupu v terapii. Z tohoto hľadiska to teda vlastne terapia terapeuta je. Chcem tým povedať, že i keď je partnerom supervízora jeho kolega a reč je o nejakom klientovi, supervízor nerobí nič, než na čo je zvyknutý v rozhovoroch s klientmi. Jeho postupy, stratégie, metódy alebo jako by sa to dalo ešte nazvať, sa v zásade nelíšia a ani nemôžu líšiť, pretože supervízor je taký, aký je. Azda nemá v úmysle ísť tak “hlboko” alebo tak “ďaleko” jako by išiel v terapii, ale to je opäť to samé, pretože v terapii tiež nejde ďalej než chce alebo môže klient.
A ak toto platí - tak sa supervízia a terapia prelínajú a môžu plynule prechádzať jedna v druhú, už len tým, že superevidovaný zájde do osobnej problematiky. Nie je to však cieľom a úlohou supervízie. Táto má podľa môjho názoru za cieľ zamerať svoje ohnisko na prácu superevidovaného s klientom, ako sa odohráva /la/ na sedení /sedeniach/ a všímať si všemožné aspekty, ktoré obsahuje. Je ovšem pravda, že tieto aspekty mávajú často korene v minulosti a supervízia ich často odhalí. Obvykle však tuná postojí a nerozoberá ich ďalej. Superevidovaný i supervízor sa uspokoja s “aha” zážitkom superevidovaného a prípadné sledovanie ďalších súvislostí “koreňa” ponechávajú buď na spracovanie terapeutovi alebo v závažnejších prípadoch sa presúvajú do úrovne individuálnej terapie terapeuta, čo sa odrazí i na formálnych aspektoch takejto práce, v tom, že ju vykonáva iný skúsený terapeut a že sa táto aktivita nazýva už terapiou.
Podľa môjho názoru - toto všetko závisí od superevidovaného /i keď supervízor mu môže niečo doporučiť/ a viem si predstaviť i plynulý prechod do terapie, ktorý sa potom takto nazve až dodatočne. A na druhú stranu si viem predstaviť i supervíziu bez odhaľovania minulých, tzv. protiprenosových koreňov v práci terapeuta. Supervíziu, v ktorej si supervidovaný chce iba usporiadať svoje dojmy a poznatky z terapie klienta a využije na to hodinu supervízie, pretože v rozhovore s niekým, kto ho sústredene počúva, chápe a komu dôveruje, sa mu rozličné neistoty a nejasnosti /tak časté v našej práci/ ľahšie usporiadavajú a ozrejmujú. A to je podľa mňa dostatočný cieľ alebo účel supervízie: aby terapeut mohol lepšie napredovať vo svojej práci s klientom, aby mu lepšie rozumel a bol mu užitočnejší. Súčasne: aby klient mohol lepšie napredovať vo svojej práci na sebe /za spoluúčasti a pomoci terapeuta/, aby si lepšie rozumel a aby mu to bolo k úžitku.
Supervízia - je “terapia” práce terapeuta, nie jeho “osobnosti” – nakoľko tieto dve veci možno odlíšiť. Spoločné majú to, čo majú spoločné tieto dve oblasti, a toho môže byť hodne. Okrem toho majú spoločný, respektíve v zásade rovnaký prístup a postup. Supervízor “pracuje” tak ako obvykle, superevidovaný kolega rozpráva predovšetkým o svojej práci. Za povšimnutie v tejto súvislosti stojí, že supervízia sa spravidla končí vtedy, keď si supervidovaný uvedomí nejakú súvislosť so svojím osobným životom. Čiže supervízia končí tam, kde začína terapia.